Ja viem. Život nás obliekol do betónového kabátu nedotknuteľnosti veľmi skoro. Zavreli sme vlastné city hlboko v sebe. Do železného trezoru, v papierovej obálke, premenené na biely prášok. Urobili sme to dobre. Tak dômyselne, že keď sa raz vyplavia na povrch, pomýlite si ich s antraxom a utečiete. pokračovanie článku
Pamätám si, že keď raz robil uhladený redaktor magazínu GQ s nami rozhovor, spýtal sa Ori, či jej ako žene, neprekáža toľko profanovaná mediálna nadväznosť na Alkájdu.
Celkom presne sa mi vybavuje jej nechápavý výraz spestrený skrivenými kútikmi úst.
Našťastie veci vtedy pohotovo uviedol na pravú mieru Roj Orbison. Jemne sa sklonil nad záznamník a utrúsil, s nezameniteľným bratislavským prízvukom:
„Pozrite, my sme moderní teroristi využívajúci klasickú paletu fullservisových marketingových nástrojov. Čiže, zase žiadni bradatí holotrti nejsme. To zas ne...“ pokračovanie článku
„Chyť ho, bastarda.“ Kričala na mňa Moss, keď sme bežali pomedzi paneláky. Rozmazané okolie na mňa vplývalo ťažko. Za Vlajúcim sakom som zadychčaný utekal už takmer kilometer. Stihol som šliapnuť skoro do každej mláky, diery alebo výkalu. On zatiaľ vybehol spoza uličky priamo na dvojprúdovú cestu, nevnímajúc dopravu letiacu okolo. Nápis TESCO z neho robil siluetu, modročervenú postavičku, akoby ozlomkrky bežiacu do náruče hypermarketu. pokračovanie článku
Drobné koliesko ovládania hlasitosti ide ľahučko. Nekladie žiadny odpor. Zvuky tónov sa jemne vynárajú a bez zábran stúpajú. Ale opatrne, opatrne. A ostražito. Len nech to nereve. pokračovanie článku
Neviem prečo všetci tvrdia, že je to zdravé.
Dokonca aj vegetariáni vám povedia, že pstruhov môžu.
Ja nie. pokračovanie článku
Pohon na všetky štyri naprieč blogom dostal nakoniec aj mňa, vďaka Anne.
Peši to ide strašne pomaly. Najlepšie sadnúť do auta, v spätnom zrkadle kontrolovať utekajúcu diaľnicu a mieriť niekam ďaleko.
Do tepla.
Nie, nie, nie, žiadne exotické destinácie, plné osviežujúcich dobrodružstiev, a dojímavých historiek tretieho sveta. A ani horiace ropné vrty blízkeho východu.
To chce perfektné služby, dobré obchody a fungujúcu infraštruktúru.
Miesto javiace všetky známky západnej civilizácie, do ktorej sa s takou vervou hrabeme: pokračovanie článku
Tak a teraz naozaj vážne. Tvárte sa minimálne tak seriózne, ako keby som vám povedal, že partia náckov predvčerom zbila Mikuláša preto, že mal dlhé vlasy a čerta, lebo bol čierny. Keď starý pán zajachtal na obranu „Ale veď ja som predsa Mikuláš“, schytal okrem výsmechu aj tvrdú ranu do zubov. Čertova budúcnosť dostala kolesá. Vďaka "inteligentným" chlapcom, kovovým špičkám ich Martensov a svojej prerazenej mieche. pokračovanie článku
Už to tak chodí, že keď mesiac nespravím ani čiarku a potom sa rozhodnem niečo napísať, chodia mi po rozume len samé extrémy. Vymyslené fikcie plné príhod, ktoré som nikdy nezažil. Napríklad:
Sedíme u nás doma v pološerom svetle s Uwe a Tunde, dvomi veselými blondínkami z Hamburgu. Uwe už nemá šaty, iba podprsenku a nohavičky, Tunde ju doháňa, aj keď podľa mňa, jej blúzka veľmi neladí k parketám so vzorom „Kanadský javor“. pokračovanie článku
Nastúpili sme do malej kabínky výťahu. V ľavom rohu bol ovládací panel s trinástimi gombíkmi poschodí. Plechové steny boli popísané nečitateľnou fixkou. Na veľkých hnedých dverách stálo: „Jožo je pedofyl.“
Stlačil som trinástku. V šachte nad nami to zahučalo, gumovo-plastová vôňa mechanizmu mi udrela do nosa a my sme sa pohli smerom hore. Môj komplic Bimbam prešiel palcom po hrote svojej červenej sekerky. Netuším prečo si tak vravel, ale neprekážalo mi to. Ako spoločník bol skvelý. Boli sme moderní nájomní zlodeji. Rozdiel medzi nami, a „štandardnými nájomnými zlodejmi“ bol v tom, že nás nenajímala mafia, alebo zločinecké bunky, ale samotná obeť. Prostredníctvom internetu vyplnila formulár, v ktorom uviedla meno, adresu a prečo chce aby sme ju vykradli. Potom pripojila ešte elektronický podpis, a bolo to. Mohlo sa ísť na vec. pokračovanie článku
Pred pár dňami som si v mojich ústach nahmatal bod G. Vážne. Je rovno nad hrtanom, taká tvrdšia vyvýšenina. Nahmatal som si ho jazykom, čo je pri bodoch G značne neobvyklé. Môj bod je však iný. Má divnú náturu. Žiadna zábava a vzrušenie s ním nie je. Vždy, keď po ňom prejdem jazykom, vystrelí do mojich nervových receptorov bolesť. Neprekryl ju ani čistý jód. Ani včelí propolis. Ani vitamín cé.
Mám zapálené hrdlo. Asi to bude ľahšia chrípka. pokračovanie článku
Posedávala v ratanovom kresielku, za jemným závojom smotanovej záclony. V ruke držala obrovskú knížku s veľkými farebnými obrázkami lodí. Cez pootvorené dvierka povieval dovnútra svieži septembrový vetrík. Hľadela na žiarivé stránky a napadlo ju, že už vie čo jej chýba. Jachta. Aspoň štvorposchodová. S fúzatým kapitánom. Alebo, nie. Lepšia by bola kapitánka. Mladá, krásna. Pri tomto pomyslení sa zasmiala. Bolo by to fajn, ale ešte musí niečo vyriešiť. pokračovanie článku
Možno mal dlhšie meno, ale my sme ho volali iba krátko, bez toho Juan alebo Alejandro či Roberto. Nikto vlastne nevie, ako sa naozaj volal. Pre nás to bol Carlos, oduševnený revolucionár, ktorý na smrť nenávidel španielčinu, vtedajšiu pravicovú španielsku vládu, Madrid, Real Madrid, a vôbec všetko, čo súviselo so Španielmi. Bol vegán, rodený katalánec z Barcelony, idealista telom aj dušou, ktorý ctí zásady nekonečnej tolerancie, trvalého odporu proti kapitalizmu a večného boja proti americkému imperializmu. Jeho vzrastom nižšie telo, bolo na kosť vychudnuté vďaka dlhodobej ignorancii bielkovín a mäsa vo svojom jedálničku. Carlos už dávno nosil srandovného odrasteného kohúta ako všetci mladí katalánski socialisti, netušiac, že o pár rokov sa práve takýto účes stane symbolom prázdnej buržoáznej mládeže, pobehujúcej po nočných kluboch vo farebných košieľkach v ďalekej Bratislave. pokračovanie článku
Nikdy som nebol športovo založený. Všetky tímové aktivity, ako futbal, či basketbal, mi veľmi nešli. Jediným športom, ktorý si ma na čas získal, bol skateboarding. Bolo to dávnejšie, keď boli moje neurotické cesty v mozgu mladšie a bezhlavo verili, že predsa len musí existovať nejaký šport, na ktorý mám talent. Neexistoval, ale bola to zábava. Preháňali sme sa po uliciach, mramorových pamiatkach a podchodoch.
Vyhľadávali sme si s kamarátmi veľké námestia s hľadkým povrchom, ktoré boli ako stvorené pre silikónové kolieska našich dosiek. Okrem rôznych hrán obrubníkov a väčšinou pobúrených chodcov nám tam však robili spoločnosť aj bezdomovci. Jedným z nich bol aj Tóno. pokračovanie článku
„Odkiaľ sú?“ opýtal sa ma technik.
„Ále,“ prehrabol som si svoje vybielené vlasy „odchytil som ich pri Mexických hraniciach, neďaleko Tijuany. Chodím tam rád, ľahko sa tam spúšťajú rebríky. O okrem toho, sú tam milí ľudia. Mám pocit, že takých budeme na palube potrebovať.“
Technik sa zasmial.
„Ahá, tam odchytili aj teba?“
„Nie, ja som úplne iný prípad.“ odvrkol som.
Pokynul som technikovi, aby vystrašených Mexičanov odviedli na ošetrovňu. Zahľadel som sa znovu na obrovskú loď pod nami. pokračovanie článku
Bol to taký divný deň. Dažďové kvapky dupotali na plátennej streche môjho kabrioletu.
Slnko nikde. Všade samá voda. Dosť ma to hnevalo. Kabriolet je predsa len letné auto. Kupéčko. Nezohnal som ho preto, aby som s ním chodil na Mayerhofen. Na také výlety mám predsa Defender. Kupéčko je fáro na leto. Vozím sa v ňom, balím kočky, sekám pózy. Je tam aj plátená strecha, keby mrholilo alebo tak. Všetko je inak automatika. Ako náhle začne pršať, zmáčknem gombík, a strecha sa za 15 sekúnd urobí. Myslím ták, do normálnej polohy. To inak, s tým časom neni moc pravda.. Stopol som si to na hojerkách, trvalo to presne 25 sekúnd. Dobre, že som to kupéčko nekupoval. Predavač by si to odskákal. pokračovanie článku
„Chceš čaj?“
„Dám si.“
Je to ranný čaj. Fialové granule sa pomaly sypú z plastovej nádoby do hrnčeka. Rýchlovarná kanvica nervózne sipí a bublinkuje. O chvíľu topíme bobuľky instantného čaju vo vriacej vode. Poddávajú sa horúcej tekutine ako alpská čokoláda vášmu jazyku. Voda v hrnčeku je červenofialovo modrá.
„Lesná zmes.“
Mám sucho v ústach. Chcem sa napiť, ale nejde to. Príliš teplé. Ostanú mi len spálené chuťové poháriky. pokračovanie článku
Kašlite na leto. Čo tam po sviežich horských lúkach, voňavých hájoch a zurčiacich potôčikoch. Koho zaujímajú nejaké moria, jazerá a bazény? Komu sa chce opaľovať?
Vylihovať priamo pod tými zvyškami ozónovej vrstvy, chytať rakovinu.
Komu sa chce športovať? Behať, skákať, nebodaj plávať?. A vonkoncom neuvažujte o tom, čo by ste chceli urobiť. Vytvoriť. Vymyslieť. To sa dnes nenosí. To nie je ono... pokračovanie článku
„Vaše doklady“
„Ako prosím?“
„Doklady, prechádzate kontrolným bodom „Dunaj 1“.
„Áno idem do Petržalky“
Podal som vojakovi doklady. Krátko si ich prezeral. Upútal ho občiansky preukaz bez biometrických údajov.
Vojak pozrel na mňa prísne.
„Chýbajú vám tu odtlačky prstov a dáta vašej dúhovky“.
Jeho kolega sa nepriateľsky rozkročil a pevne zovrel v rukách automatickú zbraň. pokračovanie článku
Existujú ľudia, ktorým uveríte čokoľvek, nech už je to akýkoľvek blud. Tárajú kade tade, z mosta do prosta a vy, Vy im veríte. Teda ja im verím. Potom sú ľudia, ktorí utrúsia sem tam niečo, o čom som tiež presvedčený, že je to pravda, a tak uverím. Často uverím ale aj preto, lebo často nie som schopný upratať si vlastné myšlienky v hlave, nebodaj vytvoriť si vlastný názor. To býva nad sily tak ťažko konzumného človeka, ako som ja :-). pokračovanie článku
Rozhodol som sa pre rekonštrukciu. Môj panelákový byt sa mi zdá akýsi tesný. Nemôžem sa nadýchnuť, vydýchnuť, uľaviť si. Som tu nejaký stlačený. Byt na štvrtom poschodí. Tri podlažia pod vami, tri nad vami. Sendvičové bývanie. Takže som sa rozhodol pre radikálne zákroky. Spríjemnia mi bývanie a zjednodušia prechody z jedného bodu do druhého v rámci bytu. pokračovanie článku
Ja viem. Nemala by som si to tak brať. Aj Viliam je len človek. Niekedy taký, niekedy onaký. Ale predsa, cez to všetko, mám ho rada. Obdivujem spôsob akým sa na mňa pozerá a ako šoféruje. Mám tiež strašne rada jeho auto. Zbožňujem naleštené elektróny a devätnásť palcové disky. Rada sa vozím na zadných sedadlách. Sklá okolo sú oblepené čiernymi fóliami. Nikto ma nevidí. Mám rada aj ten veľký strieborný spojler. Proste rada sa veziem v tej káre s Vilom. Ale tento krát ma naozaj nahneval. pokračovanie článku
Každý deň stojím na perách, balansujem na očiach, alebo len
tak bežím jazykom.
Striedam myšlienky, vyhŕňam rukávy. Prehĺtam sliny, zatváram
viečka, otváram jogurty.
Na námestí kričím na holuby, bežím za nimi nosnými dierkami.
Vkročíme inými dvierkami....
pokračovanie článku
Sem tam zvyknem cestovať po meste tým najjednoduchším spôsobom. Peši. Nebaví ma trmácať sa trolejbusmi, autobusmi a električkami. Nebaví ma tlačenica v MHD, dýchanie potu cudzích ľudí a neúspešné pokusy o cvaknutie cestovného lístka, alebo, v tom horšom prípade, pokusy o útek či podplatenie revízora. Tiež ma nebaví nekonečné čakanie na vysnívaný dopravný prostriedok. Som jednoducho ufrflaný a neposedný. Preto chodím peši. pokračovanie článku
Takže je to tu. Máj. Konečne jar. Slniečko
svieti, často krát až tak intenzívne, že ma z toho rozbolí hlava. Neviem
čím to je, ale ľudia sa mi vždy javia akýsi krajší s nástupom jari. V zime
je každá tvár zachmúrená a popolavá. Na jar je to iné. Všetci sú usmiatí a pekní.
Avšak nie sú pekní
ľudia ako pekný ľudia.
Tá druhá skupina, tí peknÝ, s nimi je to rovnako ako
s hrúbkou na konci toho slova.
Sú zaujímaví, a dajme tomu –––– iný. Majú svojský
prístup k životu. Pozorovať ich je radosť...
pokračovanie článku
Predstavte si víkendovú atmosféru. Ako vyzerá u vás? Pohoda,
slnko svieti cez záclony, bzučiaca televízia v pozadí izieb? Alebo hučiaca
hlava po opici?
U mňa aj jedno aj druhé. Ráno sa prechádzam po byte, v ktorom sa rozlieva slnko
ako mlieko v káve. Všímam si detaily. Fialové hrozno. Zelené kvety na balkóne.
Neporiadok medzi mojimi časopismi. Otcovu zbierku suvenírov v knižnici...
Ále načo to opisovať. Po ruke mám jedinečný prístroj na zachytávanie obrázkov.
Podobný ako mali vo flintstonovcoch. Vďaka nemu si môžte moje víkendové detaily
pozrieť aj vy...
pokračovanie článku
Niekedy sa mi stáva, že všetky moje povinnosti sa skončia hneď ráno. Vstanem a je to. Netreba robiť nič viac. Potom nastane ťažká chvíľa, plná dumania čo s načatým ránom. Rozospatý si pretriem oči, prejdem do kuchyne, nalejem pomarančový džús a vypijem ho jediným logom. Moje raňajky. pokračovanie článku
Sedel som na drevenej stoličke a popíjal víno. V pozadí hrala nejaká hudba, v popredí sa zabávali moji priatelia. Smiech. Veľa ľudí. Oslavoval som narodeniny. 21 rokov sa ten istý rituál opakuje. 21 rokov evolúcie osláv narodenín. Od torty s 1 sviečkou až po 21 pohárov vína. pokračovanie článku
Bolo to už dávno, ale pamätám si akoby to bolo včera. Sedel som v aute. Stŕpnutý za volantom, plný pochýb a neistôt. Hádal som, komu prvému trošku pomením dizajn na zadnom nárazníku auta. Alebo do ktorého stĺpu či chodca zaparkujem. pokračovanie článku
skús google.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
