Tatiana vybehla z brány paneláku ako obyčajne, s 20 minútovým meškaním.
Tieto ženy. Ešteže vie variť. A postavičku má tiež peknú.
So žuchnutím si sadla vedľa mňa a pobozkala ma na temeno hlavy ako vždy.
„Jého, ty máš nové auto.“
„Čo naň hovoríš, lúbi sa ti?“
„Nó, lúbi.“ Tatiana sa pohladila rukou kožené čalúnenie „Tónko, ako sa volajú tieto autá, čo nemajú zadné dvere?“
„Jak myslíš, že nemajú zadné dvere?“ sem tam vóbec nechápem čo hovorí.
„Nó, že máš len predné dve dvere, ako tuto.“
„Ahá, už viem čo myslíš moja,“ potešil som sa, že jej môžem dačo vysvetliť.
„Zapíš si do veľkého zošita, že toto“ rukou som mávol okolo, po interiéri auta, „je kupéčko“
„Ahá, ako porše?“
„Ne, toto je bavorák.“
„Né neni,“ oponovala mi Tatiana „bavorák vyzerá inak, má viacej dverí, premiér sa na takom vozí.“
Ach bože, tieto pipky. Vôbec nič nevedia o autách.
„Ne, toto je šestkový bavorák. Kupéčko aj bavorák zároveň, vieš?“
„A kam ideme dnes.?“
„Dneska zatiahnem iba tuto o pár blokov do tieňa.“ Zasmial som sa s iskrou v očiach. V takýchto situáciách chcem aby tam bola iskra.
Tatiana chvíľu hľadela na moje čalúnené sedadlo. Na niečo zaostrovala zrak.
Už som sa tešil že chápe situáciu, a kuká mi vzrušene medzi nohy.
Namiesto toho sa rozvzlykala. Nechápal som.
„Ty si jaká sviňa Tonko!“
„Jak sviňa?“ nerozumel som, prečo zasa reve.
„Mladé mäsko sa ti zachcelo, že?“ Táňa sa urazene nadýchla.
„Jak mladé mäsko, čo trepeš?“
„Tak prečo máš krv na sedadle? Si sem vodíš tie šestnástky z Didiany, že?“
Tak toto bolo už priveľa. Salón Didiana má pekné kúsky, ale v tomto kupéčku som ešte žiadnu nemal.
„Chceš facku? Tresnem ti?“ oboril som sa na Tatianu. Tieto ženy. Chýba im logika.
Jak môžu byť v bordeli panny?
„Choď do pekla...“ Zvreskla na mňa.
Na jedinej križovatke, ktorú som musel prejsť, naskočila červená.
Tatiana využila, že stojíme a vyskočila za auta. So slovami „sviňa!“ buchla dverami.
„Trieskaj si doskou na hajzli, ty krava! Toto je auto za milióny.“
Naľavo od nás zastavila červená Fábia naplnená mladými repermi jak osemdesiatštyrka do Petržálky na poludnie. Dunivé basy sa predierali dokonca aj cez zatiahnuté okná. Zadný spojler po chvíli nevydržal vibrácie a odpadol. Jedno okienko sa stiahlo a vystrčila sa z neho hlava v šiltovke.
„Rešpekt brácho, tvoje beaty ti zložili zadné krídlo, brácho.“
Vodič vystúpil z auta. Po križovatke sa rozlial hip-hop.
„Brácho, keby len beaty, ale moj flow ma tolko sily, že by zrútilo aj naše sídlisko“
„Sila brácho"
„Pohoda brácho naložíme spojler do auta.“
Naskočila zelená a ja som sa otočil cez dvojitú čiaru a zamieril som do mesta.
Kašlať na Tatianu. Poznám aj lepšie kúsky. Do Didiany nejdem, mám z toho syndróm „okukaných tvári“.
Chvíľku som potichu kĺzal mestom a vychutnával si bezchybný chod motora. Potom som zbehol za mesto na výpadovku. Zatiahol som nabok na krajnicu.Moja favoritka tam stála. Mária.
Neviem aký mala osud. Nezaujímalo ma to. Bola dobrá a mladá. Ale vyberavá.
„Zasa ty? „dievča si odhrnulo tmavé vlasy „s tebou nejdem. Si prasa.“
„Ani za tri litre?“ fakt bola kus, stálo to za to „pozri, mám parádny voz, rozdáme si to tu v bavoráku, na koži“ stupňoval som svoju ponuku.
„Nejdem, aj keby to bol rolsrojs.“
„Okej,“ vedel som, že musím dať neodolateľnú ponuku „tak štyri litre...“
„Nejdem, kašlem na teba“
„.... a autogram Rytmusa k tomu“
Dievča sa zamyslelo.
„Zoznámiš ma s ním.“
„Zoznámim.“ Uškrnul som sa. Nepoznám ho, ale chalani to dáko vybavia.
Mária nasadla do kupéčka.
„Dáš si lajničku pred tým“
„Mýliš si ma s Gizou, ja nekoksujem.“
„Fakt ne?. Tak fajn. To je dobre. Ale ja si dám.“
Zatiahol som kúsok ďalej na parkovisko pre kamionistov.
Mária si sklopila sedadlo spolujazdca.
O pár sekúnd som sa vrhol pod jej sukničku na ružové nohavičky.
„Ujo Tóno“
Mária ležala pod zadným sklom auta.
„Áno?“
„Prečo máš dieru v zadnom bočnom skle a v tvojom sedadle? Také drahé autá predávajú deravé?“
Vystrčil som hlavu spomedzi jej stehien.
„To je po guľke, zlatko. Nevšímaj si.“
„Po tebe niekto strieľal?“
Sedeli sme v starej škode Oktávia. Čierne fólie na oknách neboli originály. Znamenalo to že, cez ne nebolo vidieť nie len dovnútra ale ani von. V aute bola tma ako v zváračskej helme. Dážďové kvapky padali na strechu auta jak v tie vtáky v hitchcockovom horore. Stierače sme mali vypnuté, ani neviem prečo.Čakali sme na toho pracháča, kým sa vytrepe zo svojej kancelárie na 20 poschodí. Potom ho rovno tu na mieste, pred garážou, zoberieme.
Dodnes si pamätám ako som sedel v Pule, v Alexovej rezidencii.
Vonku jachta Lujza, more, čajky, baby.
Popíjal som whisky s ladom jak džejár, a rozmýšľal prečo ja.
Alex sa ku mne naklonil a vraví mi.
„Nebuď prekvapený, že som si vybral práve teba. Šéf to tak chce, a on vie čo robí.“
Keď to chce šéf, tak mi neostáva nič iné.
„Jasne, urobím čo sa bude dať. Len čo za to?“
„Zober si čo po ňom ostane.“
Čo po ňom ostane, čo po ňom ostane...
Zo začiatku sa ukazovalo, že ten zmrd nemal nič. Títo finančnícky magori prelievajú peniaze z jednej ruky do druhej tak dlho, až nakoniec nič nemajú. Tak skončil aj tento, „generálny riaditeľ“. Pre mňa to bolo dosť nevýhodné.
Všetko čo ten sráč používal, patrilo šéfovi. A na šéfove veci som siahať nemohol. Zle by som skončil.
Nakoniec sa dáka drobnosť našla. Ten zazobanec sa vozil na šestkovom BMW.
Nová kára by mi padla vhod.
Bolo to také jednoduché.
Ešte stále pršalo. Chalani zatiahli škodovku za roh a ja som zaujal pozície. Šestkové BMW Coupe konečne vyliezlo zo spleti garáží. Pred rampou na parkovisku som pristúpil zozadu k autu, namieril odhlučnenou zbraňou a vystrelil.
Nepomohol mu ani oblek od Gaultiera.
Ani vládne kontakty.
A ani kopa peňazí.
Guľka prevŕtala sklo, a čalúnene sedadlo vodiča aby mohla svoju dráhu ukončiť v slezine vodiča.
Hm, musím trénovať mušku. Nevyšlo to na prvý krát. Zbraň najako strašne zanášala, alebo som už úplne slepý.
Moja obeť sa teraz zvíjala v agónii pred volantom. Ráznym krokom som obišiel auto, otvoril dvere, vytiahol šokovaného vodiča na vlhkú zem. Na sedadle ostala mláčka krvi.
Zamieril som zbraňou na hlavu.
Nevydal zo seba ani hlásku. Oranžová košeľa ustupovala červenej škvrne na bruchu.
Dve rany. Na istotu.
Jeho mozog sa rozlieval po asfalte.
Pokynul som chalanom aby ho naložili do kufra. Chvíľu sa s jeho v daždi telom naťahovali, dosť mi liezli na nervy. Hovädá neschopné, ani mŕtvolu nevedia naložiť do kufra.
Furt im trčala nejaká končatina. Raz ruka potom noha.
Keď ho konečne odviezli, ostal som tam sám.
Sám s mojim novým kupéčkom. Šestkový Bavorák. Stačí len vyčistiť čalúnenie na vodičovom kresle....
Kupéčko sa hodí na leto. Do slnečných dní, keď sa trochu vyčasí.Potom skočím po Tatianu, alebo zabehnem kuknúť môj pokladík, Máriu na výpadovku...
