reklama

Zabúdam

Existujú ľudia, ktorým uveríte čokoľvek, nech už je to akýkoľvek blud. Tárajú kade tade, z mosta do prosta a vy, Vy im veríte. Teda ja im verím. Potom sú ľudia, ktorí utrúsia sem tam niečo, o čom som tiež presvedčený, že je to pravda, a tak uverím. Často uverím ale aj preto, lebo často nie som schopný upratať si vlastné myšlienky v hlave, nebodaj vytvoriť si vlastný názor. To býva nad sily tak ťažko konzumného človeka, ako som ja :-).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Niekedy verím aj preto, lebo tomu veria aj ostatní. Kamkoľvek sa pozriete, tam všetci súhlasne pritakávajú. Tento jav som nazval všeobecne uznávaný názor, alebo VUN.

Aby som prešiel k veci, jedného dňa mi niekto niekde povedal jeden všeobecne uznávaný názor. VUN – ako som už povedal, v praxi to znamená, že väčšina okolo vás súhlasne prikyvuje hlavou, tvári sa múdro. Či sa danej problematike aspoň niekto rozumie, je v tejto chvíli celkom irelevantné. Občas sa nájde aj nejaký trtko – provokatér, ktorý skríkne „To je pekná blbosť“, ale toho nepočúvame, buď ho hrubo zahriakneme, vysmejem alebo najradšej po ňom niečo hádžeme.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Vieš čo si musíš vážiť?“ položil mi ten niekto úvodnú otázku k VUN.
„Hm, čo také?“ znudene som prežúval mekdonalda. Očami som skúmal kvapky žltého prepečeného oleja na recyklovateľnom obale.
„Spomienky.“ Toto bola hlavná pointa VUN (všeobecne uznávaného názoru, pre tých čo zabudli).
„Hm, spomienky.“ Kolieska instantnej cibule sa mi vysypali na košeľu. Neodpratal som ich. Napil som sa z kartónového vedra koly s charakteristickým zvukom bojujúcich bubliniek a tekutiny v slamke.
„Áno, spomienky.“ Zachytil som víťazoslávny (mimochodom strašné slovo, ľutujem všetkých Víťazoslavov, vždy tam spravím nejaký preklep) pohľad, a bolo mi jasné, že VUN sa teraz rozvinie... „Vieš spomienky, to je v podstate to jediné, čo ti ostane. Musíš s nimi narábať opatrne. Ukladať si ich na poličku. Starať sa o ne. Vracať sa k nim, aby nevybledli.“
Môj kamarát sa nachvíľu odmlčal, nadýchol sa a rozohnene pokračoval:
„Spomienky sú tá najväčšia cennosť, ktorú máš. Môžu ti ukradnúť všetko, môžu ti zobrať aj posledné trenky, ale spomienky, tie ti nikto neukradne....“ nasledoval výdych a zadumaný pohľad cez výklad fastfoodu na ulicu..
„Ahá, ehm, tuším si idem zobrať ešte cheeseburger, dáš si aj ty?“
Môj žalúdok ešte dlho spomínal na ten toxický večer.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy mi to bolo viac menej jedno, a tak som tomuto všeobecne uznávanému názoru uveril. Uveril som že pamäť je moja. Reminiscenice sú moje a nikoho iného. Sú a navždy budú.Spomienky sú komodita, ktorá sa nedá ukradnúť. Uveril som...

Ubehlo pár rokov a môj život sa zrýchlil. Dni striedajú noci, večeri rána, jedna reality show druhú a ja...
Ja zabúdam.
Nepamätám si nič. Chodím po meste ako cudzinec. Prisťahovalec vo svojom svete. Zdravím ľudí, ktorých nepoznám. Podávam ruky a neviem komu. Všeobecne uznávaný názor je nepravdivý. Moje spomienky sú fuč. Ukradli mi ich.
Aby som nebol taký patetický, musím zdôrazniť, že ja naozaj zabúdam všetko.
Čísla električiek, ktoré ma vozia domov. Poschodie na ktorom býva sused, s ktorým sme sa hrávali v pieskovisku. Zabúdam tvary kľúčov. Zabúdam, kde sú zámky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zabúdam telefónne čísla. A keďže môj archaický model mobilného telefónu zabúda rád tiež, zabúdam na kamarátov. Zabúdam kontakty. Adresy, ulice, poschodia, byty. Zabúdam cestu do starej školy. Zabúdam ako som zmaturoval. Zabúdam na prvý bozk. Zabúdam na prvé milovanie. Zabúdam tvary a tváre. Zabúdam správanie a komunikáciu. Potom sa stane, že doma zabudnem aj charakter. Zabudol som aj chrbtovú kosť. Som sviňa. Aj na to zabudnem....

Kedysi som býval kultúrne vzdelaný človek. Videl som všetky dobré filmy a prečítal všetky dobré knihy. Poznal som hudobníkov, hercov, režisérov a spisovateľov.Myšlienky, nápady a ich autorov.Teraz som to zabudol.
Zabudol som aj na to, že som kedysi chodieval do divadla. Zabudol som na všetky divadelné hry. Zabudol som komédiu aj drámu. Zabudol som na lásku. Zabudol som na svoju frajerku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zabudol som na dievčatá a ženy. Neviem už ako vyzerajú, keď sú nahé, čo robia a čo si myslia.
Zabúdam spoznávať ľudí. Zabúdam našľapovať, zabúdam spať, zabúdam žiť ....
A vôbec zabúdam, že jedno slovo by sa nemalo objavovať v texte tak často.
Zabúdam synonymá. Zabúdam vety a slová.
Zabúdam, ako sa vrátiť na začiatok svojej myšlienky, a zabúdam, kde mala byť pointa.
Zabúdam, že som chcel iba vyvrátiť VUN (všeobecne uznávaný názor), že spomienky vám ostanú navždy.
Neostanú. Zapadnú prachom. Postupne sa pod jeho ťarchou prepadnú, až nakoniec skončia kdesi na dne života... Špinavé, opustené a stratené... No, dosť bolo pesimizmu...
Zabudol som, že toto možno niekto číta. Zabudol som byť vtipný....
A hlavne zabúdam, že nemám čas. Zabúdam, že čas nemám nikdy.Vlastne, úplne som zabudol, že ešte niečo mám... Musím ísť.

Andrej Kiszling

Andrej Kiszling

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  0x

skús google. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPopAntipríbehyĎalšie dôležité veci

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu