reklama

Príbeh Floriána Marsa (dlhá poviedka)

Ako sa voláš? „Florián Mars“ „Idiotské meno. Tým menom si koleduješ. Ty tu dlho neprežiješ.“ Pišta sa uškrnul. Hoci mal iba dvanásť rokov dostal som strach. Stáli sme na jednom dvore v Bratislave, obkolesený šedými domami. Boli tam ako nemí sprisahanci. Pišta a jeho kumpáni oproti mne. Zlovestné úsmevy na ich tvárach neprezrádzali nič dobré. Potom to prišlo. Najprv som dostal kolenom do žalúdka. V kŕči bolesti som sa schúlil. Prišla ďalšia rana, tentoraz do tváre. Najprv päsťou, potom lakťom. Potom ma niekto udrel zozadu, takou silou, že som mal pocit ako keby prešiel po mne zaoceánsky parník kombinovaný s kombajnom. Zvalil som sa na zem. Dva zuby sa vykotúľali z mojich úst na špinavý asfalt chodníka. Sťažka som sa prevalil na chrbát. „Chalani, kuknite sa. Ukážem vám karate“ zakričal Pišta. V rukách mal obrovskú železnú tyč. Napriahol sa. Inštinktívne som zdvihol ruky. Predvčerom sme sa prisťahovali. Mal som jedenásť rokov. V cudzom meste, bez žiadnych kamarátov. Všetci si ma podávali. Rad radom. Najlepším dôvodom bolo moje hlúpe meno. Nenávidel som ho. Pozrel som na nebo. Dokonca aj slnko sa ukrylo za oblaky. Obloha visela nad nami. Bola ako betónová strecha, ktorá sa

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Sedeli sme v tmavej vypočúvacej miestnosti. Útla žiarovka na strope bola jasným príkladom diskriminácie svetla. Oproti, za špinavým dreveným stolom sedel seržant Michael Novak. Americký expert na terorizmus. Pricestoval sem len kvôli mne. Mal slovenský pôvod. Vraj vyrastal kdesi pri Hlohovci. Niekde v rohu miestnosti boli dvere. Pri dverách stál plešatý strážnik. Volal sa Tóno. Teda Antón. Bol celkom milý. Ponúkol mi aj cigaretu. Nezobral som si. Som nefajčiar. 

„Hm, takže vravíte, že ste mali ťažké detstvo?“
„Veru tak“ napravil som si zelenkavú kravatu. Manželka mi ju kúpila na piate výročie svadby. Zelená kravata s drobnými červenými bodkami.
„Pekná kravata“ pochválil ju americký expert
„Kúpila mi ju manželka“...
„Rozišli ste sa?“ Michael Novak nadvihol obočie.
„Áno.“
„Prečo ? Súvisí to nejako....?“
„Súvisí...." 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Odjakživa som si zakladal na tom, že som slušný človek. Všetko som starostlivo pripravoval. Pracoval som v banke. Za prepážkou. Najčastejšie v zmenárni. Bol som na seba hrdý. Mal som bielu košeľu, fialové sako, zelené nohavice a hnedé topánky. Pri zvláštnych príležitostiach som nosil aj modrú kravatu. Mám rád eleganciu.
Šéf to nevedel pochopiť a tak často vravieval položartom:
„Florián, Florián, ten váš životný štýl, to je na elektrické kreslo. Prisahám, vás to raz zabije.“
Mal čudný zmysel pre humor.
Ale aby som to zhrnul, mal som všetko. Kvalitný oblek, staršie ojazdené auto, dobrý dôchodkový fond, hypotéku na byt, výhodný úver. Chýbala iba manželka. Spoznali sme sa, ako inak, pri prepážke. Ona bola rozvedená žena. Chodievala si zamieňať austrálske doláre, ktoré jej posielal exmanžel. Bol to taký bulharský mafián. Musel utiecť zo Slovenska, kamsi do Austrálie. Vravievala, že bol hajzel, ale peniaze od neho mala vždy. Jeho žene som ich zamieňal ja. Tak sme sa nejako spoznali. V banke. Pri peniazoch. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Už sme spolu chodili asi pol roka, keď som sa rozhodol požiadať ju o ruku. Nakoľko som stále pracoval v banke, v oddelení zmenárne, usúdil som, že bude celkom originálne požiadať ju o ruku tam. Neviem už, koľko austrálskych dolárov menila vtedy, pamätám si, že vydať som jej mal štyri tisícky.
Dal som jej dvakrát toľko. Na nadbytočné štyri z nich som ale napísal krikľavo zelenou fixkou štyri slová. Na každú jedno. Dal som si záležať, aby to bol jasne videť.
„Chceš si ma vziať?“ stálo tam.
Chvíľku nechápavo hľadela na peniaze, potom sa rozplakala. Vzala ďalších tisíc korún a perom na ňu načmárala
„Chcem.“
Takto nám vznikol, náš rodinný poklad lásky. Päť tísíc s pridanou hodnotou. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Veľmi dojemné. Vidno že ste mali vrelý vzťah k peniazom.“ Expert na terorizmus sa uškrnul.
„ A aký to má súvis s ....?“
„ No, rodinný poklad lásky....“
„ Tie peniaze máte na mysli?“ prerušil ma strážnik Antón
„ Áno, tie, rozhodli sme sa ich ukryť pod parkety v spálni nášho bytu. Mali symbolizovať našu lásku.“
„Ahá, to je paradox. Päť tisíc, symbolizujúcich lásku. Pán Mars, vy ste skutočne divný. Vás ta vaša povaha naozaj raz zabije.“ zavrčal Michael Novak a napil sa vody.
„Všetci mi to vravia“ zasmial som sa.
„Potom sa mi začalo dariť. Od prepážky som postúpil do back office, mal som vyšší plat. Mohol som si dovoliť lepšie hypotéky a lepšie úvery.
Všetko išlo akosi prirýchlo a my sme zabúdali na to aký sme boli.
Presťahovali sme sa
Starý byt sme prenajali, a peniaze, symbol našej lásky, sme zabudli tam.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Komu ste to prenajali?“

 Manželka chcela na prenájme bytu zarobiť. Neustále sme odmietali ponuky rôznych študentov, a mladomanželských párikov.
Jedného dňa zazvonil pri dverách akýsi arab. Teda nevyzeral ani ako arab. Pamätám si ho dobre. Stál tam pred dverami nášho bytu, v šušťákoch, tmavomodrých teniskách nike a šiltovke Real Madrid.
Volal sa Abdaláh Hassan. Vraj si chce prenajať náš byt. Manželka najprv vzdorovala
(„arabovi predsa byt prenajímať nebudeme, obráti to tam hore nohami“), ale potom, keď uvidela sumu, akú Abdaláh ponúka, pristala. Platil naozaj dobre. Tak dobre, že som sa mohol vykašlať na robotu v banke. Nemusel som robiť nič, peniaze pribúdali.
Išlo to so mnou dolu vodou.
Po pár mesiacoch ma začala manželka podvádzať so svojím bývalým manželom. Vrátil sa a lanáril ju, aby s ním odišla do Bulharska.
Postupom času som si na to žačal zvykať. Stále som veril, že všetko sa na dobré obráti.
Ale opak bol pravdou.

Vtedy som sedel doma, pred televíziou, bol futbal. Liga Majstrov.
Postavila sa pred obrazovku. Videl som iba jej siluetu, pred blikajúcimi dresmi futbalistov Manchestru United.
„Nezavadzaj. Dávajú finále“
„Florián, zajtra odchádzam. Ideme s Grgom do Bulharska. Vo Varne má zaparkovanú jachtu, budeme brázdiť Čierne more.“
Toto ma omráčilo, hádam viac ako gól do nesprávnej bránky.

Sedel som tam, na plyšovej sedačke a vyvaľoval oči na Jessicu.

„Pche, Jessica, tvoja manželka bol nejaký kokršpaniel, alebo čo?“ ozval sa znenazdajky strážnik Anton. „Florián a Jessica, pekná psia rodinka....“ smial sa. 

„Nie, Jessica bolo meno mojej manželky. Jej rodičia milovali americké filmy, tak jej dali meno podľa hlavnej hrdinky teenagerských filmov.
„Pokračujte..“ 

Vedel som, že musím niečo urobiť. Priniesť niečo, čo symbolizovalo náš vzťah. Ukázať jej, že sa neoplatí lámať ho. Spomenul som si na peniaze. Náš poklad lásky. V starom byte.
Autom som uháňal aspoň dvestovkou po diaľnici. Zaparkoval som pred domom tak, že som takmer zablokoval celú premávku. Rýchlo som vybehol po sivých schodoch a zelených chodbách starého domu, kde bol náš pôvodný byt. Najprv som zazvonil. Nikto neotváral.
Zazvonil som druhý krát. Stále nik. Vyzeralo to tak, že Abdaláh Hassan nie je doma.
Kľúče od bytu som mal, tak som si odomkol.
Rýchlo som trielil do spálne. V susednej izbe blikala obrazovka počítača s leteckým simulátorom. V obývačke boli na zemi rozložené akési plány. Stôl v kuchyni nemal obrus. Úchytkom som ešte zachytil sáčok klincov a akési balíčky. Vo vzduchu sa vlnila vôňa vodnej fajky.
Otvoril som dvere spálne. Posteľ bola preč. Bolo tam kresielko, otvorený politický atlas sveta. Rôzne poznámky na ploche oceánov. Vedľa asi šesť leteniek. Vtedy som nemal čas rozmýšľať nad tým, prečo to tam je. Hľadal som jediné. Našich päť tisíc lásky.
Kvôli svojim hlúpym mapám posunuli celú ťažkú skriňu nad našu tajnú skrýšu. Musel som ju odtlačiť.
Zaprel som sa teda chrbtom a tlačil som. Po stovkách kvapiek môjho potu som skriňu konečne odsunul. Bola taká ťažká. Šaty predsa toľko nevážia. Odlomila sa jedna noha.
Skriňa sa naklonila k zemi, ale ešte stála. Medzi dvierkami sa objavila maličká škvírka.
Mne to bolo ale jedno. Kľakol som si, vybral uvoľnenú časť parkety a vytiahol popísané päť tisícovky.
Náš poklad lásky. Teraz presvedčím Jessicu. Spomienky sú moja najsilnejšia zbraň. 

Mojím telom vtedy prebehlo falošné uvoľnenie. Natiahol som sa v drieku. Chcel som sa oprieť o stenu. Zabudol som na fakt, že pred chvíľou som tam premiestnil skriňu.
Teraz sa nado mnou zlovestne skláňala. Oprel som sa o labilnú drevenú stenu šatníka.
Ten hnusný kus nábytku čakal len na to.
S hrozivým zavŕzganím sa otvorili dvere skrine a na mňa sa vysypal celý náklad.
Ťažké, tmavohnedé balíčky.

Semtex.

Brat bol pyrotechnik, trhavinu som poznal dobre.
Ostal som zavalený hrbou výbušnín. Chcel som sa odtiaľ vyhrabať, ale zachytil som len dvere prekliatej skrine.
Bol to zlý ťah. Azda najhorší v mojom živote. Skriňa nemala jednu nohu. Nepodala mi pomocnú ruku. Namiesto toho sa celá drevená konštrukcia sa zvalila so žuchnutím na mňa.
Potom už len bolesť a hviezdičky.
Zamdlel som, uprostred tony semtexu. 

Prebudil som sa na smradľavej posteli v mojom byte. Abdaláh Hassan na mňa mieril samopalom AK47.
Chceli ma zabiť.
Ja som sa však strašne bál smrti. Nechcel som zomrieť. Možno preto, že mi to celý život vraveli, možno preto, že každý sa bojí smrti...
Vyzeralo to tak že nemám šancu. Nakoniec sa však ukázalo, že potrebovali môj byt, aj s tuzemským majiteľom. Živým, podľa možnosti.
Tak sme uzavreli dohodu. Nezabijú ma, keď budem spolupracovať. Pristal som na dohovor, hoci mi to nebolo po vôli.
Ale bol som zvyknutý. Mne v živote nebolo veľa vecí po vôli. 

„A Jessica ? Čo vaša manželka?“
„Bol som v kóme tri dni. Zatiaľ sa zbalila a utiekla do Bulharska. Nikdy som ju nevidel.
Pravdu povediac, nemal som nikoho iného iba Abdaláha."
„ A čo rodičia, brat?“
„Rodičia boli mŕtvy už dávno. Brat zomrel na Silvestra s delobuchom v ústach.
Bol fanatik do delobuchov. Celú zimnú dovolenku chystal rôzne vylepšenia pirátov a megapirátov. Jeho obľúbeným číslom bol „Výbuch na Dvanástu medzi zubami“. Raz to prehnal....“
„Takže "Oni" boli vašou novou rodinou, mám to chápať tak?“ seržant Novak sa zatváril ako keď pristihnete fekalofila v najlepšom.
„ Ťažko povedať. Ale viem, ako mi bolo smutno keď Abdaláh odchádzal.“

„ Môj čas sa naplnil.“ vravel „ale neboj sa, prídu další. Nebudeš sám.“


Strážnik Tóno vystúpil z tieňa.
„ A prišli?“
„ Áno, prišli. Prichádzali stále nový a nový. Zo Sírie, Pakistanu, Indie, Iraku, Ameriky, Nemecka, Turecka. Rôzne organizácie. Al-Kaidá, Brigády Al-aksá aj Abduláha Azzáma. Môj bratislavský byt vystriedali desiatky Mudžahedínov. Desiatky svätých bojovníkov. Desiatky plánov. Desiatky úspešných akcii. Desiatky skupín a odnoží.
Neviem ako si vraveli, možno to pletiem, nie som expert. Ale vďaka nim som nebol sám. Pomohli mi prekonať to nepríjemné obdobie po rozchode. Bolo to vlastne šťastie.“

„Vy ste blázon. Divím sa vám, že ešte neiste mŕtvy“ Michael Novak vstal a pozrel sa na hodinky.
„To mi vraví veľa ľudí....“ zasmial som sa.
„Vezmeme ho so sebou na Guantanámo...“

Andrej Kiszling

Andrej Kiszling

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  0x

skús google. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPopAntipríbehyĎalšie dôležité veci

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu