Nadine

Autor: Andrej Kiszling | 16.8.2005 o 23:50 | Karma článku: 6,91 | Prečítané:  2521x

„Odkiaľ sú?“ opýtal sa ma technik. „Ále,“ prehrabol som si svoje vybielené vlasy „odchytil som ich pri Mexických hraniciach, neďaleko Tijuany. Chodím tam rád, ľahko sa tam spúšťajú rebríky. O okrem toho, sú tam milí ľudia. Mám pocit, že takých budeme na palube potrebovať.“ Technik sa zasmial. „Ahá, tam odchytili aj teba?“ „Nie, ja som úplne iný prípad.“ odvrkol som. Pokynul som technikovi, aby vystrašených Mexičanov odviedli na ošetrovňu. Zahľadel som sa znovu na obrovskú loď pod nami.

Stáli sme pred obrovským vyhliadkovým oknom. Od hmoty vesmíru nás delilo iba tenučké silové pole. Z ním, v prázdnote, zahrieval svoje elektromagnetické rotory Nabuchodonzor 360. Keby nebolo ich, pripomínal by striebornú okrídlenú guľu zavesenú uprostred čierneho vesmíru. Nabuchodonzor 360 bola najväčšia vesmírná plachetnica, akú kedy Noe postavil.
Slnečný vietor sa mohol oprieť do stoviek štvorcových kilometrov jej zlatých plácht. Bola to úchvatná loď.
Odstredivá sila vo vnútri guľovej paluby vytvárala ilúziu gravitácie, a tak zabezpečovala takmer stotisícčlennej posádke prepych, tak charakteristický pre Noemove lodenice. Už len chvílu a vyrazíme. Onedlho sa s planétou nadobro rozlúčime.
Chvíľu som hladel na koráb a potom som zrak odvrátil.
Zahľadel som sa dolu, na Zem. Prečo som tu?
Kde to začalo?


Sledovala ma už dlho. Prvý krát som sa obzrel v termináli na letisku Orly, a zahliadol som ju. Vtedy mi prebehlo hlavou to, čo napadne každého muža: Zvláštne dievča.
Drobné kolieska batožiny za mnou vrčali na vyhladenej mramorovej dlážke. Ľudia rôznych národností sa mihali navôkol. Myslel som, že jej tvár sa pridá k nekonečnému zoznamu tvári, ktoré človek uvidí na cestách raz, a potom sa stratia v polievke spomienok. Mýlil som sa.
Druhý krát som sa obzrel na stanici Les Halles. Prestupoval som tam z línie D na líniu B, smer letisko Charlesa de Gaulla. Stála takmer za mojim chrbtom. Chladný výraz v očiach stihol len o vlások uniknúť môjmu zraku.
Štyri zástavky pred výstupom na termináli dva som pocítil zvláštny tlak v chrbte.
Strhol som sa v nemom očakávaní zlodeja so zbraňou.
Nič. Za mnou stáli iba nemé telá oblečené v svetroch. Hlavy v kapucniach, aj bez. Uši plné slúchadiel od Ipodov a walkmanov. Uzimené tváre.
Hore, na povrchu mesta bola jeseň.

A potom tam stála ona.
Tento krát mi nestihla uhnúť pohľadom. Nestihla sa ukryť medzi svoje dlhé biele vlasy.
Albínka. Zahliadol som pehavú tvár, bledomodré oči a plné pery.
Vlak so škripotom zastavil na stanici Villepinte. Pneumatické dvere sa s fučaním otvorili a ľudia sa vyhrnuli von, na perón. Dievča využilo možnosť a nechala sa uniesť davom. Na stanici sa otočila. Pozrela mojim smerom.
Pneumatické dvere zasyčali a zavreli sa.
Stanica sa pohla, a mne ostal iba pohľad do modrých očí medzi utekajúcimi stĺpmi perónu.
Na stanici prvého terminálu letiska Charlesa de Gaulla som myslel, že už je po všetkom.
Vykročil som z metra a drobné kolieska môjho kufra sa rozbzučali na vrúbkovanej protišmykovej podlahe.

Ale bola tam znovu. Stála priamo uprostred širokej chodby a hľadela na mňa.
Pomaly som vykročil k bielovlasému dievčaťu.
Letisko sa ponáhľalo navôkol mňa.
„Poznáme sa?“
Zostal som nechápavo stáť pred dievčaťom.
Jej pery sa jemne zvlnili do úškrnu.
„Nesnaž sa mi utiecť. Hľadala som ťa pridlho na to, aby som to dovolila.“
Zaliala ma vlna údivu
„Prosím?!“
„Hľadala som ťa dlho...“

Volala sa Nadine Z letiska Charlesa de Gaulla som nikdy neodletel. Zamiloval som sa na prvý pohľad. Precestovali sme spolu celú Európu. Jej biele vlasy ma hypnotizovali pri ľadových jazerách Fínska, v studených uličkách Rigy a aj na zamrznutých plážach Gdansku.
Nadine bola krásna. Nech už to bolo na akomkoľvek mieste sveta, či už to bol tmavý gothic-rockový klub v Londýnskom Camden Town, alebo slnkom zaliate pobrežie Biarritzu, na ktorom sa lámali vlny Atlantiku. Čas utekal, a naša láska neupadávala. Podmanila si ma. Obsadila moju dušu svojimi úsmevmi a šialenými nápadmi.
Po pol roku som sa pristihol, že žijem iba pre ňu, a stále nič neviem. Nepoznal som ju.
Vtedy sme ležali pod ťažkými perinami rodinného gasthausu kdesi pod Alpami. Mokrý sneh pomaly ustupoval čoraz silnejšiemu slnku. Bola jar.
„Nadine, kto si?“
Nadine si zarovnala dlhé biele vlasy za ucho a povzdychla.
„Vedela som, že raz to príde.
„Potrebujem to vedieť. Pol roka milujem človeka, ktorého nepoznám. Takto to ďalej nejde.“
Nadine si povzdychla ešte raz. Dlho mlčala a hľadela mi do očí.
„Dobre. Poviem ti to.“
V očakávaní dlhého príbehu som sa rozvalil na posteli. Vychutnávajúc lúče ranného alpského slnka, ktoré sa prediera cez záclony, som privrel oči.
„Poď za mnou.“
„Čo?“
„Počul si dobre, poď za mnou.“


Tak som sa obliekol a išiel som. Bola to dlhá cesta. Cestovali sme dlho a nezmyselne. Z Innsbrucku do Mníchova, odtiaľ nočným vlakom do Paríža. Z Paríža stopom do Orléans. Tam sme nastúpili znovu na vlak, ktorý uháňal na juh. Okolo nás sa rozmazávalo vnútrozemie jarného Francúzska. Zubaté slnko sa usmievalo na široké pruhy diaľnic, polí, lánov, lesov a hôr. Potom zlatý kotúč kdesi pri Perpignane zapadol a ja som zaspal.
„Vstávaj“
Rozlepil som viečka.
„Tu? Prečo tu?“
„Sme v Cérbére, na konci Francúzska.“
„No a?“
„Musíme ísť.“
Vystúpili sme z vlaku do dažďa. Špinavé kvapky dopadali na hnedú zem, a ja som sledoval ako sa biele vlasy strácajú v daždi predo mnou.
„Musíme do hôr.“
„Prečo? Stačí, keby si mi povedala kto si. Vieš, pokojne som si to mohol vypočuť aj tam, v teplej posteli pod Alpami. Nie tu, v daždi, kdesi v Pyrenejach.“
„Musíme do hôr.“ Zašeptala Nadine a rozbehla sa cez dieru v železničnom plote do pahorkov v okolí Cérbere. Dážď zosilnel a vytváral blato medzi mojimi topánkami.
Chvíľu som rozmýšlal, že prečo to robím. Prečo sa trmácam s tou šialenou albínkou, až sem, na koniec sveta, len preto, aby mi povedala, kto je. Bola však silnejšia ako ja. Kvapky mi kĺzali po nose a ja som sa rozhodol. Rozbehol som sa za ňou.
Srdce mi búšilo ako o život keď som ju našiel. Stála na čistinke, s čiernym prístrojom v ruke.
Udýchaný som sa zvalil do blata k jej nohám.
„Prosím ťa, ukončíme to, povedz mi, kto si, Nadine, ja už nevládzem.“
„Čakáme, kým nám hodia rebrík“
„Čakáme, kým nám hodia, čo? Nadine, ja ťa milujem, ale nechápem. Prečo sme tu?“
Nadine ma pobozkala na čelo a usmiala sa
„Vydrž, všetko bude v poriadku. O chvíľu nám spustia rebrík.“
Pozrel som na oblohu. Nebolo tam nič, iba tmavošedá stena oblakov. Kvapky dažďa sa rútili rovno na moje zreničky.
„Vydrž“
Kútikom oka som ešte zahliadol biely stĺp svetla. Potom ma zachvátila sivá tma. Omdlel som.

„Kde som?“
Všade naokolo bolo oslepujúce svetlo. Nevidel som nikoho.
„Vitaj na Arche 360.“
Usmievavý muž s tmavou kozou briadkou stál nado mnou.
Som v nebi.
„Vy ste boh?“
Muž sa zasmial. Potom sa pomaly otočil na opätku a vykročil ku kreslu. Ako sa mi zaostroval zrak rozoznal som za ním veľké okno.
Okno na zem.
„Kde je Nadine?“
Muž sa znovu zasmial. Prehodil si nohu cez nohu a zapálil si cigaretu.
„Volám sa Noe.“ Z nosa mu vyšli stĺpiky dymu.“ Som výkonný riaditeľ a spolumajiteľ Noemových lodeníc, najväčšieho závodu ktorý sa zaoberá výstavbou kozmických lodí. Od drobných člnov, cez jachty až po plachetnice.“ Noe vykročil k oknu. „Toto“ prstom ukázal na obrovskú okrídlenú guľu, priamo nad Zemou „je Nabuchodonzor 360.“
Striedavo som hľadel na obrovskú vesmírnu plachetnicu, potom na Noema. Sníva sa mi.
„Nadine, je lovec ľudí. Máme takých desiatky. Spúšťame ich dolu na planétu po „rebríkoch“. Oni potom hľadajú ľudí, ktorý zapadnú do mozaiky na Nabuchodonzor 360.“

„A kde je Nadine? Uvidim ju ešte niekedy?“
„Nie. Máme dve kategórie lovcov ľudí. Jedni lovia týmto.“ Noe hodil predo mňa dlhú rúrku s rukoväťou „Potom je tu ešte vyššia kategória, volajú sa duševní nomádi. Vedia vyvolať zdanie lásky, a tak prikovať obeť – nádejného pasažiera k sebe. Nadine je jedným z nich. Využila svoje nomádske schopnosti. Nadine už nikdy neuvidíš. Práve teraz loví ďalšieho pasažiera na zemi.“
„Ale ja ju milujem. Nedokázal by som bez nej žiť na Zemi, a už vôbec nie tu.“ Rozhodil som rukami po interiéri kapitánskeho mostíka Archy 360. Bolo mi do plaču.
Noe sa zamyslel. Hoci bola jeho myšlienka veľká, nechcel spôsobovať trápenie.
„Bolo by tu riešenie.“ Noe si prešiel prestami po briadke.
„Aké?“
„Pridáš sa k lovcom ľudí.
Najprv začneš s harpúnou,“ Noe kývol prstom na rúrku s rukoväťou „ak sa neskôr osvedčíš, pridelím ťa k Nadine.
Alebo sa môžeš vrátiť do svojho života na planéte dolu. Na všetko zabudneš. Jedinou spomienkou ostanú tvoje biele vlasy. Robí to cestovanie rebríkom.“
Farba mojich vlasov mi bola v tom momente ukradnutá. Musel som vidieť Nadine.
Musel som. Za každú cenu.

„Pridám sa k lovcom...“
„Dobre.“
Noe sa usmial a pomaly odišiel z mostíka.
Zakrátko miestnosť zahalila tma, ktorú osvetľoval iba strieborný plášť Nabuchodonzora visiaceho vo vesmíre.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?